sk|en|

O jednom spore

Keď sa nemecký historik, diplomat, fyzik a matematik G.W.Leibniz (1646 – 1716) na svojich diplomatických cestách dostal v roku 1672 do Paríža, poverili ho francúzski vedci usporiadaním Pascalovho (1623 – 1662) vedeckého dedičstva. Tak sa do rúk Leibniza dostal nákres, na ktorom sa Pascal pokúšal riešiť problém prechodu sečnice na dotyčnicu ku krivke. Pascal tento problém už nevyriešil, ale Leibniz pomocou neho objavil svoj infinitezimálny počet. Prácu zverejnil v roku 1684 pod názvom „Nová metóda pre maximá a minimá.....“. Dielo obsahovalo pravidlá pre derivovanie, podmienku existencie extrému a existencie inflexného bodu. O dva roky neskôr nasledovala ďalšia práca s pravidlami integrovania a so symbolom integrálu.

Približne v tom čase anglický fyzik I. Newton (1643 – 1727) pri riešení fyzikálnych problémov objavil novú matematickú metódu, ktorá sa až na použitú symboliku nelíšila od Leibnizových prác. Newton podstatu svojej novej metódy zašífroval v liste priateľovi Oldenburghovi takto:

6 aeccdae 13eff 7i 3l 9n 4o 4qrr 4s 9t 12vx

Čísla stojace pred písmenami ukazujú, koľko raz sa dané písmeno opakuje v texte latinskej vety, ktorá v preklade znie: „ Z danej rovnice, ktorá obsahuje fluenty, stanoviť fluxiu a naopak.“ Pochopiť z tejto vety podstatu derivovania a integrovania je iste veľmi ťažké. Newton svoju novú metódu nezverejnil. Nepoužil ju ani v svojom najdôležitejšom diele „Matematické princípy prírodnej filozófie“. Fyzikálne výsledky považoval za dôležitejšie, ako matematickú metódu, pomocou ktorej tieto výsledky získal.

Leibnizova metóda sa úspešne šírila vedeckým svetom. To znepokojovalo anglických vlastencov, najmä ak vedeli, že aj sir Isaac objavil niečo podobné. Okolo roku 1699 sa rozhorel spor o prvenstvo, hlavne medzi priaznivcami, priateľmi a žiakmi obidvoch matematikov. Na mnohé výzvy a prosby Newton v roku 1704 v diele „Optika“ vysvetlil svoju metódu fluxií. Tým sa spor o prioritu ešte viac vyostril. Leibniz bol obvinený, že všetko o novej metóde sa dozvedel pri svojej návšteve v Lonýne. O spor ako o športové rozptýlenie sa zaujímalo stále viac ľudí, rôzni sprostredkovatelia, smierovači, ktorí ešte viac rozdúchavali vášne. Spor sa stal nezmyselným faktom, na ktorom utratili posledné sily dvaja geniálni ľudia

História matematiky jasne dokázala, že obidvaja veľkí učenci našli svoje metódy nezávisle na sebe. Newton síce objavil diferenciálny a integrálny počet skôr (1665 – 1666), Leibniz neskôr (1673 – 1676), ale Leibniz ho ako prvý zverejnil (1684), Newton až v roku 1704.